Prebudenie zo sna

Zaoberám sa technikou už od malička. Som blázon do všetkého, čo je s tým, čo i len trošku spojené. Dokázal by som počúvať prednášky o technike od rána do večera. Mojím snom je zostrojiť si robota. Takého, ktorý by vyzeral ako človek a dokázal by pomáhať ľuďom. Má to však jeden háčik - nemám veľa peňazí.

Pochádzam totižto z chudobnej rodiny. Moji rodičia sa rozviedli ešte keď som bol malý. Zostal som žiť s otcom. Otec mi vždy vravel, že mama si vybrala lepší život. Nikdy som to ani veľmi neriešil, lebo som stále čítal technologické novinky v novinách.

Raz sa mi však v škole vysmievali, že nemám dvoch rodičov. Ani by som si ich nebol všímal, nebyť jedného dňa. V ten deň mi jeden môj spolužiak ukradol sen. Môj jediný, milovaný sen. Ten sen bol dôvodom, prečo som každý deň vstával s radosťou a neriešil som vtedajšie problémy. Zostrojil robota, ktorý hovoril. Na náš vek to bol vtedy zázrak. Vyrobil niečo, čo by som ja nikdy v realite nedokázal. Možno len v mojich snoch. Najhoršie na tom bolo to, že začal všetkým hovoriť, že jedného dňa zostrojí robota, ktorý bude pomáhať ľuďom. Vtedy som začal nenávidieť ľudí a prestal som im veriť.

Dnes prešlo už dvadsať rokov a nič sa nezmenilo. Otec nečakane zomrel na srdcovú príhodu, nemám priateľov ani priateľku a zviera tiež nie, lebo nemám naň čas. Zostal som teda úplne sám. Bývam v malom byte v hlavnom meste. Pracujem ako profesor fyziky na vysokej škole. Každý deň, hneď ako prídem z práce, do neskorej noci pozerám relácie o technike, robotoch a o tom, ako si postaviť robota. Taktiež stále čítam technologické novinky a novinky o robotoch v novinách.

Pred pár dňami som ho uvidel v novinách. Ten článok, o ktorom všetci vraveli. Vraj vynález storočia. Nechcel som hneď súdiť knihu podľa obalu, a tak som si článok prečítal. Bol o robotovi, ktorý vraj pomáhal ľuďom. ,,Trochu nemožné," pomyslel som si, no vzápätí som uvidel na konci článku pozvánku. "Pozývame všetkých zvedavcov na prezentáciu zdatností robota v praxi." Ani sekundu som neváhal. Malo sa to konať cez víkend. Už som sa nevedel dočkať, ako sa ten robot strápni pred všetkými.

Hneď v sobotu ráno som vyrazil na miesto diania. Bolo tam viac ľudí, než som čakal, avšak všetkých nás spájala jedna vec, chceli sme vidieť robota.

Prišli sme do veľkej miestnosti plnej stoličiek. Keď sme sa všetci usadili, na pódium prišiel nejaký muž. Zo začiatku som nevedel, kto to je, no po čase som sa dozvedel, že je to vynálezca robota. Po jeho nekonečne nudnej reči prišiel zlatý bod večera, na ktorý sme všetci tak dlho čakali. Robot bol asi meter a pol vysoký, bol odetý v obleku a na hlave mal dlhočizný cylinder. Na prvý pohľad vyzeral neškodne, no to som ešte nevedel, čo sa bude diať. Robot sa slušne predstavil a usadil sa rovno vedľa majiteľa. Potom prišiel rad na nás. Mohli sme sa ho spýtať na čokoľvek. Zazneli rôzne otázky. Od toho, ako sa sprchuje až po seriózne.

Najviac ma zaskočilo, keď sa ho niekto spýtal, čo by robil, ak by neslúžil ľuďom. Nastalo v sále ticho. Nikto sa ani nepohol. V tom zrazu robot odpovedal: "Keby som neslúžil ľuďom? Ja vám neslúžim, to vy budete o chvíľu slúžiť mne." Nikto ani nemukol. Všetkých zmohla panika. V hlave som si povedal: ',Mal som pravdu." No v tej chvíli by som ju radšej ani nemal. Panika sa zväčšovala a všetci sa začali tlačiť k núdzovým východom. V tom robot stlačil jedno tlačidlo a všetky núdzové východy sa zatvorili. Ostali sme v pasci.

Panika ešte väčšmi vzrástla. Všetci vykrikovali a behali zo strany na stranu. V tom robot zreval: " Ticho!". Všetci stíchli. Znovu zreval." Sadnúť!". Ľudia si bez slova sadli, no stále sa triasli ako osiky. Keď som sa pozrel na pódium, vynálezca tam už nebol. Určite vzal nohy na plecia. Najbližších desať minút sa nič nedialo. Jediné, čo sa len zmenilo, bolo to, že ľudia sa trochu upokojili. Po pätnástich minútach dlhého mlčania robot zvolal: "Teraz budete robiť, čo vám poviem! Po prvé, budete úplne ticho. Po druhé, všetci vložíte všetku svoju elektroniku do tamtých boxov." Ukázal na koše, ktoré boli pri každom východe. " A po tretie..." V tom niekto silno zabúchal na dvere. Robot si to však nevšímal a pokračoval. "A po tretie..." Búchanie však zosilnelo. V tom nám robot prikázal, aby sme sa tvárili šťastne. Všetci poslúchli. Robot podišiel k dverám a otvoril ich. Na druhej stane stál policajt a spýtal sa: "Dobrý deň, mali sme hlásenie, že je tu nejaký problém." Robot sa usmial a povedal: "Aký problém? Veď všetko je v poriadku. Nie?" Nikto ani nemukol. Policajt odpovedal: "Tak keď je všetko v poriadku..." "Nie je." Skočil som mu do reči. Vtedy som si v hlave poriadne vynadal, že som sa vôbec ozval. V tom sa robot na mňa otočil a zamračil sa na mňa. Policajt sa na mňa udivene pozrel. "Prečo by to nemalo byť v poriadku?" V tom som zase povedal niečo, čo som hneď oľutoval. "Tento robot nás tu uväznil a drží nás tu ako rukojemníkov." Robot zabuchol dvere a vrhol sa na mňa. Zo začiatku som sa zľakol a nevedel som, ako sa mám brániť, no potom som si spomenul na jeden článok z novín. Bol o sebaobrane pred robotmi. "... robota stačí poštekliť na chrbte, kde sa tiež nachádza vypínač. Najprv mu však musíte chytiť ruky a otočiť hlavu doľava o tridsať stupňov, potom doprava o šesťdesiat stupňov, a tak ho zneškodníte..." Najprv som si na to netrúfol, no potom som si povedal, že nič iné mi neostáva. Buď zomriem ako zbabelec, alebo ako hrdina.

Robot sa ma snažil zo začiatku škrtiť, no potom spravil jednu nepatrnú chybičku. Vtedy som vedel, že buď teraz, alebo nikdy. Vedľa mňa stál pán, ktorého som poprosil, aby mu chytil ruky. Zo začiatku sa mu veľmi nechcelo, pretože sa bál. No asi po pol sekunde zistil, že nič iné mu neostáva. Pán, ktorý sa mimochodom volal Peter, mu chytil ruky. Držal ich tak silno, že ani samotný robot sa z jeho pevného stisku nevedel dostať. Vtedy prišiel rad na mňa. Chytil som robotovi hlavu a začal s ňou točiť. Najprv doľava o tridsať stupňov a potom doprava o šesťdesiat stupňov. V tom sa robot prestal ovládať. Začal so sebou triasť, ako keby doň vpálila elektrina. Peter mal však dosť sily, a preto ho stále silno držal. Zostával už len posledný krok. Načiahol som sa mu na chrbát. Začal som ho štekliť. Zo začiatku sa začal ešte viac triasť, no potom akoby doň udrel blesk, stál nehybne ako stĺp. Vtedy som ho celou silou buchol po chrbte, kde sa otvorila malá skrinka. Tam bol maličký červený gombík s nápisom Vypínač. Neváhal som ani sekundu.

V tom momente, ako som ten gombík stlačil, do miestnosti vbehol policajt so svojimi kolegami. V rukách držali zbrane a pýtali sa, kde je robot. Trochu sme s Petrom ustúpili, aby sme im ukázali robota. Na robota sa zrazu vrhlo
sedem policajtov. Dvaja ho zdvihli a jeden mu nasadil putá. Ďalší štyria stáli okolo nich ako zábrana.

Keď robota odviezli siedmi policajti, prišiel ku mne a Petrovi náčelník, ktorý nám povedal, že sme nesmierne statoční, že sme sa postavili robotovi tvárou v tvár. Ja a Peter sme boli ešte stále v šoku z toho, čo sa stalo ani nie pred piatimi minútami. Asi ďalšie dve minúty nám trvalo, kým sme mu na to odpovedali. Zborovo sme mu povedali "ďakujem" a potom náčelník odišiel.

Čo sme si však stále neuvedomovali bolo to, že v sále všetci kričali "Hurá", "Naši hrdinovia" alebo "Nech žije Michal a Peter". Všetci v sále tlieskali a jasali. Asi po pätnásťminútovom potlesku sa nám prišiel každý jeden ',divák" osobne poďakovať. Keď sa nám už všetci poďakovali, išli sme domov.

Keď som prišiel domov, stále som si v hlave premietal, čo sa stalo. A potom mi zišla na um otázka: ,,Toto bol môj sen?" Stále som sníval o tom, že si jedného dňa zostrojím robota, ale nikdy som sa nezamyslel nad tým, že to môže byť aj riziko pre ľudstvo. V jednu noc som stál zoči-voči svojmu snu. A vtedy sa mi ten sen znechutil. ,,Veď ja nechcem zabíjať ľudí, ja chcem pomáhať ľuďom," pomyslel som si. V tú noc som zahodil svoj detský sen, ale zároveň v tú noc som mal nový sen. Chcem sa stať doktorom.

Pavlína Planková, IV.OA