Martin Čižmár: Akým bol študentom a kto ho v živote najviac inšpiruje

Čo alebo kto Vás v živote inšpiroval natoľko, že ste sa rozhodli stať učiteľom a vyučovať dejepis?

Už od malička ma bavili dejiny a mal som k nim pozitívny vzťah, najmä k obdobiu 20. storočia. Dobre som sa učil, tak som v štúdiu pokračoval na gymnáziu v Skalici. V škole som veľmi nemal vzťah k prírodovedným predmetom, skôr ma bavil slovenský jazyk. Mal som rád aj telesnú výchovu, lebo som bol športovec - futbalista. Neskôr som z dejepisu a slovenského jazyka maturoval. Po maturite som chcel pokračovať v štúdiu, tak som šiel na prijímacie pohovory do Bratislavy a Nitry, no nakoniec ma vzali na Filozofickú fakultu Trnavskej univerzity, kde som študoval len históriu. Rozmýšľal som aj nad FTVŠ (Fakulta telesnej výchovy a športu, pozn. red.), kam sa však bolo ťažké dostať, pretože ste museli hrať vyššiu ligu.

Keďže Vás bavil dejepis, nerozmýšľali ste nad tým, že by ste sa stali právnikom alebo niekým v tej oblasti?   

Popravde, v tej dobe mi to ani nezišlo na um. Jasne som vedel, že chcem študovať dejepis a slovenský jazyk a že by som možno mohol tieto predmety aj učiť. Nad právnickou kariérou som neuvažoval. V tej dobe nebolo toľko vysokých škôl, najmä tých právnických. Bolo veľmi ťažké sa na takú školu dostať a navyše som nebol zase taký úžasný študent, keďže predmety ako matematika, fyzika a chémia mi veľmi nešli. No napriek tomu som ich úspešne absolvoval. A myslím si, že toto by malo byť cieľom všetkých dnešných študentov. Venovať sa predmetom, ktoré nás bavia, ale zvládnuť aj tie ostatné. 

Ste jeden z profesorov, ktorí sú na tejto škole už dlhší čas. Ako dlho tu vlastne učíte? 

Neviem, či to je dlho, ale učím tu už 20 rokov. Asi to je dlho. V tej dobe, keď som vyšiel z vysokej školy, bolo treba absolvovať základnú vojenskú službu, inak vás nezobrali do zamestnania. S rodinou sme rýchlo hľadali, kam by som mohol ísť a nakoniec som si vojnu ,,odkrútil" v Gajaroch. Počas toho, ako som bol na vojne, som mal kamarátku na gymnáziu v Malackách, kam som si neskôr poslal prihlášku. V tej dobe sa na škole zmenilo vedenie a starších profesorov vymenilo za nových, mladších. Nastúpil som napríklad spolu s pani profesorkou Kiššovou Vajarskou. Ale niektorí profesori, ako napríklad profesorka Krajčírová alebo profesor Čepka, tu učia dlhšie. Veľa ľudí sa ma pýta, či nepotrebujem zmenu, ale zmeny sa tu dejú stále, veď sem chodia noví ľudia, študenti, profesori. So študentmi sa mi veľmi dobre pracuje, pretože ma moja práca baví a som rád, keď vidím, ako v dejepise počas rokov napredujú. 

Ako vnímate to, že sa Vaši bývalí študenti stávajú Vašimi kolegami? 

Veľmi sa z toho teším. Myslím si, že človeka, ktorý chce učiť, by mala práca baviť a mal by to mať, samozrejme, vyštudované. Plusom je, ak na danú školu v minulosti aj chodil, pretože má k nej nejaké puto. Aj keď, ja som na naše gymnázium nechodil. Puto som si vytvoril až počas rokov ako učiteľ. Ale veľmi ma teší, že študenti, ktorí tu v minulosti študovali a vyštudovali pedagogiku, sa na našu školu vracajú späť. 

Ste známy tým, že majú pred vami študenti rešpekt. Bolo to vždy tak?

Ja som zástanca konzervatívneho školstva, čiže si myslím, že medzi študentmi a učiteľmi by mal byť nejaký odstup. Jednoducho by sme sa k sebe nemali správať ako kamaráti. Môžete byť výborným učiteľom, môžete vedieť dokonale vysvetliť učivo, ale akonáhle budete mať na hodine ,,bordel", v živote nikoho nič nenaučíte. Toto bola moja vízia, teda, že študenti musia mať voči učiteľovi rešpekt. Začal som vyžadovať vedomosti, keďže som nechcel dávať známky ,,zadarmo".  

Kto prišiel s myšlienkou založiť školskú kapelu, odkedy hráte na klavíri a prečo práve klavír? 

Ja so svojimi bývalými kolegami, profesorkou Pucherovou a profesorom Orthom, sme chceli vymyslieť niečo ako vianočné posedenie, a tým to celé začalo. Založili sme takúto tradíciu v podobe vianočného koncertu. Potom sme, samozrejme, začali hľadať ľudí, ktorí na niečo hrajú alebo spievajú. Kapelu som viedol najmä ja a profesorka Pucherová, neskôr už len ja, keďže odišla. Neskôr sme začali chodiť na súťaže, na ktorých sme aj uspeli. U nás v rodine je to taká tradícia, môj ,,stareček" boli organista, môj krstný je organista a teraz hrám na organe aj ja. Keďže sa v 80. rokoch hra na organe nevyučovala, tak som si vybral klavír. Zo začiatku ma to veľmi nebavilo, pretože kamaráti vonku hrali futbal a jasom musel doma cvičiť na klavíri. Napriek tomu som štúdium dokončil a som za to teraz vďačný. Je iróniou, že veci ako zahrať si vlastné akordy ma naučil môj krstný otec - ľudový hráč, a nie ZUŠ-ka. Vďaka tomu, že som v detstve nebol lenivý, viem teraz hrať na klavíri a podobných nástrojoch a môžem zažívať nezabudnuteľné zážitky so svojou kapelou.

Spomínam si na jeden vianočný koncert, kde ste tancovali v krojoch. Koho to bol vtedy nápad? 

Môj a pána profesora Šefčoviča. My, profesori, nemáme problém si zo seba urobiť žarty, aby sa aj študenti pobavili. Chcel som, aby žiaci na vianočných koncertoch popri hudbe ukázali aj to, čo robia vo voľnom čase. Našli sa študenti, ktorí navštevovali folklórny súbor Klnka, tak som sa jedného spýtal, či by sme si niečo krátke nepripravili. Súhlasil a zohnal aj kroje. Na pódium vyšli dvaja študenti, ja a pán profesor Šefčovič. Nevedeli sme však, čo máme robiť, tak sme len tak poskakovali a snažili sa napodobniť študentov. 

Čo alebo kto Vás inšpiruje v pracovnom a súkromnom živote? 

Nemám len jednu konkrétnu osobu. Na mňa mali a majú vplyv mnohí ľudia. Napríklad z toho pracovného hľadiska to boli najmä učitelia a profesori z vysokej školy, hoci to bolo skôr z tej ľudskej stránky. Práve nedávno zomrel jeden človek, ktorý ma dosť inšpiroval, profesor Jozef Šimončič, známa historická osobnosť Trnavy. Inšpirujú ma aj rôzne životopisy ľudí, ale taktiež športovci ako napríklad Federer, podľa mňa je to pán športovec. Som veľký tradicionalista, preto má na mňa v súkromnom živote veľký vplyv rodina. Mojím veľkým vzorom vo všetkom sú moji rodičia. 

Aké sú Vaše ambície do budúcnosti?

Chcem, aby bola celá moja rodina zdravá. Keď budeme zdraví, tak budeme aj šťastní. A to želám všetkým. Z profesionálneho hľadiska chcem naďalej odovzdávať vedomosti a skúsenosti ďalším študentom a chcem naďalej pracovať na našom gymnáziu, keďže ma táto práca napĺňa.  

 Pavlína Planková, IV.OA